ROMAN FECIK GALLERY
O galérii Autori Diela na predaj Výstavy Knižnica Newsletter Privátna sekcia English version

Aktuálna výstava
Pripravované výstavy
Predchádzajúce výstavy

Jozef Kostka - Akty

09.02.2016 - 12.03.2016

Jozef Kostka - Akty

Jeden zo zakladateľov slovenského moderného sochárstva,  profesor Jozef Kostka (1912–1996) sa nezmazateľne zapísal do diania slovenskej kultúry po druhej svetovej vojne v Bratislave. Jeho dielo, ktoré sa vyvíjalo v tridsiatych rokoch 20. storočia na umeleckopriemyselnej škole v Prahe a následne vstrebávalo umenie európskej moderny na študijnom pobyte v Paríži (Auguste Rodin, Aristide Maillol, Antoine Bourdelle, Constantin Brancusi, Pablo Picasso a ďalší), prinieslo do slovenskej kultúry nové impulzy. Jozef Kostka stál s maliarom Jánom Mudrochom a básnikom Lacom Novomeským pri zrode Slovenskej národnej galérie a Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave (1949) a ako prvý profesor figurálneho sochárstva vychoval za tridsať rokov svojho pôsobenia na škole nové generácie sochárov na Slovensku. V generačnom zoskupení s nadrealistickými básnikmi, maliarmi, sochármi a vedcami (Avantgarda 38) sa aj Kostka podieľal významne na vojnovom a povojnovom vývoji kultúry na Slovensku. Rané práce umelca, odrážajúce expresívnym pojatím tragické vojnové udalosti, rozčerili pokojnú hladinu slovenských stojatých vôd. Vyznačovali sa majstrovským zvládnutím sochárskeho remesla a silným citovým potenciálom, takže si od súčasníkov vyslúžili prívlastky ako „dýchajúce sochy“. Básnik Rudo Fabry nazval Kostku „sochárskym básnikom – básnickým sochárom“.  Bravúrne zvládanie formy, ktorej dokázal vdýchnuť nielen citový, ale aj symbolický a myšlienkovo hlboký obsah, sú charakteristické pre jeho celoživotnú tvorbu obsahujúcu stovky sôch, tisíce kresieb, keramiku a v poslednej životnej etape aj maliarske práce. Kostkove monumentálne dielo (súčasnej verejnosti nie veľmi známe) zahrňujúce takmer pol storočie intenzívnej umeleckej práce, je charakteristické neustálym hľadaním nových tvorivých stvárnení, duchovne nadväzujúcich na veľkých figuralistov 20. storočia ako boli Auguste Rodin, Antoine Bourdelle alebo Henry Moore. Podobne ako jeho veľké vzory aj pre Kostku znamenala kresba v celoživotnej tvorbe dôležitý element. Od pobytu v Paríži až po posledné dni kreslil s vášnivým zaujatím. Kresba sa mu stala nielen východiskom a študijným materiálom k plastikám, ale aj svojbytným umeleckým vyjadrením, akousi spoveďou a gestom, v ktorom sochár nachádzal chvíle oddychu po fyzicky ale aj koncepčne náročnej práci s hlinou, kameňom či drevom. Kostkove kresby oslovili silou svojho výrazu aj historikov umenia Jozefa Cincíka, Milana Dubnického a Karola Vaculíka, takže jeho prvé tri monografie vydané v rokoch 1944, 1948 a 1960 boli zasvätené tomuto médiu.

Kostkove kresby štyridsiatych rokov sa javili v porovnaní s tvorbou jeho sochárskych vrstovníkov osobitné a výnimočné nielen čo do kvantity, ale i kvality. K námetom patrili ženské akty tvorené úspornou expresívnou, väčšinou tušovou líniou, ale tiež tragické postavy žobrákov, utečencov, kalvárie, či ukrižovania reagujúce na vojnové dobové udalosti. Po oslobodení  sa Kostka venoval desať rokov pomníkovej tvorbe a jeho kresliarska činnosť  sa obmedzovala na bezpočetné štúdie partizánov stvárnených sochársky na pomníku Slovenského národného povstania v Partizánskom. K veľkému oživeniu jeho sochárskej i kresliarskej práce dochádza po roku 1956, keď sa začína zaoberať prevažne štúdiom ženskej postavy. Vznikajú kresby aktov rôznymi technikami – rudkou, ceruzou, neskôr akvarelom a tušom. Hodiny kreslenia podľa modelu priniesli svoje ovocie zreteľne dokladajúce umelcovu cestu od realistických náčrtov k uvoľneným lyrickým až nežne pôsobiacim akvarelom štíhlych ženských aktov  v rôznych pohybových variantoch. Obľúbenou modelkou umelca v tomto období bola Helenka, ktorej štíhla postava odpovedala Kostkovej predstave o oslave mladosti, tak ako ju stvárnil na pomníku Ľudovíta Štúra v Modre, či na súsoší Matkina radosť pre bratislavský Park kultúry a oddychu (dnes nezvestná). Kresby aktov zo začiatku šesťdesiatych rokov, väčšinou tušové niekedy kombinované akvarelom, sa vyznačujú silnejšou výraznejšou líniou, zjednodušeným lapidárnym gestom vystihujú ďalší posun umelca od reality k abstrahovaniu a subjektívnemu výrazu. Vznikajú mnohé cykly ako Hnedé akty (1962),Čierne akty (1963),Akty s bielou drapériou (1963), Lyrika tvarov (1965) a ďalšie,  inšpirované ženskou postavou.  Okolo roku 1965 Kostka opúšťa platformu čistej figurálnej tvorby, jeho fantázia umocnená tiež slobodným a šťastným obdobím spoločenskej klímy dosahuje vrcholové výsledky. Uvoľňuje naplno svoju kreativitu, z gejzíru jeho tvorivej  spontánnosti vznikajú cykly kresieb Noční vtáci (1964), Masky (1965–1967), Don Quijote (1966–1967), Čierne dni (1965), Farebná antisymfónia (1966), Balady (1965–1967) a mnohé ďalšie, ktoré predstavujú umelcov vnútorný svet, jeho radosti, kritické reakcie na spoločenské dianie, sú svedkom jeho hľadaní a najintímnejších pocitov. Rukopis je odvážny, expresívny a lyricky pôsobivý. Výrazným znakom tohto obdobia sa stávajú personifikácie a metamorfózy. Celoživotný blízky vzťah umelca k prírode našiel výraz v premene ženskej postavy v kvet a kvet má jasné konotácie k postave ženy. Baladické príbehy personifikuje opäť  ženskou postavou, Kostkova ikonografia je veľmi zložitá a plná subjektívnej symboliky. Nemôžeme sa preto diviť, že na vrchole svojich tvorivých síl sa sochár stáva umelcom v pravom zmysle československým. Sú to hlavne jeho „sochárske“ kresby, ktorým venovali mnohé štúdie nielen slovenskí (Karol Vaculík, Alžbeta Günterová) ale aj českí historici umenia (Jiří Mašín, Zdenka Skořepová-Volavková, Vojtech Volavka, Jiří Kotalík  a ďalší)

V sedemdesiatych rokoch v čase normalizácie po nútenom odchode z Vysokej školy výtvarných umení sa znovu vracia ku kresbám aktov. Hodiny strávené s modelkou v ateliéri priniesli početné štúdie, ktoré Kostkovi slúžili ako akési etudy majúce niekedy svoje pendanty v drobných ženských plastikách. Tieto majstrovské diela často v torzálnej neukončenosti  sú dokladom sochárovho zrelého umeleckého  rukopisu neskorého životného obdobia.

Jozefa Kostku môžeme právom považovať za jedného z najväčších a posledných figuralistov  slovenského sochárstva druhej polovice 20. storočia.  Ženský akt sa mu stal personifikáciou krásy, mladosti, prírody, ale i Slovenska a jeho ľudových tradícií. Podobne ako jeho priatelia básnici – Ján Smrek, Ján Poničan, Rudolf Fabry, Vladimír Reisel a Štefan Žáry aj Kostka nachádzal v žene svoju celoživotnú inšpiráciu. Výstava v Roman Fecik Gallery prináša pohľad na Kostkove akty od štyridsiatych po sedemdesiate roky 20. storočia z pozostalosti autora uloženej v Galérii Jozefa Kostku v Bratislave. Predstavuje nám prácu umelca, ktorý kresbu povýšil na samostatný umelecký artefakt. Jozef Kostka ňou nadviazal na tradície vytýčené veľkými európskymi vyznávačmi kresby, ako boli Auguste Rodin, Henri Matisse, či Pablo Picasso.      

 

Marcela Macharáčková

 

Realizované vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. 

Realizované vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia.

Zámočnícka 8, 811 03 Bratislava   Opening hours: by appointment   mobil: +421 918 430 102, tel.: +421 2 544 14 346, email: info@rfg.sk, web: www.rfg.sk