ROMAN FECIK GALLERY
O galérii Autori Diela na predaj Výstavy Knižnica Newsletter Privátna sekcia English version

Aktuálna výstava
Pripravované výstavy
Predchádzajúce výstavy

Ľubo Stacho - Monotýpie

04.11.2016 - 17.12.2016

Ľubo Stacho - Monotýpie

 

Začiatky fotografickej tvorby Ľuba Stacha (1953) boli ovplyvnené tvorbou Josefa Sudka (1896 – 1976), ktorého retrospektívu videl v roku 1976 v Moravskej galérii v Brne. K výstave vyšiel plagát a pozvánka, na ktorých boli Sudkové fotografie jabĺčok. Jednou z prvých Stachových fotografií z cyklu jabĺčok bol diptych Manifest času (1976 – 1984), kedy prírodný predmet postupne podlieha atrofii a zaniká. Bola to silná metafora života a jeho existenciálneho rozmeru. Za zvláštnych okolností došlo k tomu, že v roku 1987  mali obaja autori spoločnú výstavu  v Kanade.[1]

V roku 1990 Stacho overuje a objavuje techniku odtláčania čiernobielych fotografií na plátno. Prvé diela z tohto okruhu prezentoval v Bratislave v roku 1993 (Veľké pranie, 1992 – 1993).[2] Koncepčne vychádzal z intencie časovosti fotografie a princípu prenosu svetelnej energie. Aj keď je tvorba Stachových fotomonotýpií nateraz uzavretá, predstavuje v rámci slovenského umenia 90. rokov na Slovensku výraznú stopu. Blízka grafickej monotýpií dosahuje vďaka osobitosti fotomatrice a procesu rozpadu pôvodného obrazu silný expresívny výraz. Matricu predstavuje mokrá analógová fotografia. Porušením jej emulzie vznikajú na plátnach fragmentárne  a vyblednuté odtlačky pôvodného obrazu. Pôvodná realita a autenticita fotografického obrazu sa menia na takmer abstraktný, niekedy ťažko dešifrovateľný obraz. Pri vzniku monotýpií vychádzal Stacho  ideovo aj z motívu šatky Svätej Veroniky. Súčasne je tu prítomný aj rozmer analýzy média fotografie ako zachytávania svetelných energií a času, ktorého matricou sa stáva pamäť. Jedinečnosť týchto diel spočíva v ambivalencii, ktorú v sebe kódujú. Na jednej strane blednutie pamäti, atrofia a sublimácia reality, na druhej transformácia časovosti záberov do nadčasovej kvality výpovede.

V technike monotýpie vznikol v období 90. rokov v Stachovej tvorbe pomerne rozsiahly korpus komorných i monumentálnych diel. Jedná sa o cyklus jabĺčok, solitérne diptychy a portréty. Stupňom rozpadu pôvodného fotoobrazu tieto monotýpie evokujú rozmer časovosti a najmä sublimácie pamäti. Ide o proces od reálneho obrazu k jeho muzeifikovanej, čas a pamäť kódujúcej podobe. Aj „zvyškové“ fotografické matrice sa stávajú autonómnymi dielami, na ktorých zostávajú zachované neodtlačené časti pôvodného obrazového posolstva. Súbor Stachových portrétnych monotýpií bol v roku 1995 prezentovaný a ocenený v Metropolitnom múzeu v Tókiu na Bienále fotografie a na výstave stredoeurópskeho umenia v Mattress Factory v Pittsburgu. Ako predstupeň tvorivého programu monotýpií možno vnímať už diela z cyklu Plátenka (od roku 1989), ktoré vznikli po návrate autora z prvej návštevy USA. Farebné fotografické diptychy konfrontujú vypuklý svet konzumu s poeticky vyznievajúcimi zábermi, evokujúcimi tému spirituálnych hodnôt. Ďalším bol cyklus New Spirit (1993), v ktorom autor vedľa seba kladie nájdené vedecké mikroskopické fotografie s makro fotografiami zeme.

Monotypie jabĺčok a solitérnych diptychov na výstave v Roman Fecik Gallery dopĺňa cyklus Ľudia, ktorí prežili holokaust (1997). Téma holokaustu azda najviac rezonuje v Stachovej tvorbe ostatných rokov. Jej motívom bola osobná potreba poznať predtým tabuizovanú tému a umelecky sa s ňou vyrovnať. V rámci tejto historicky ťaživej témy rozvinul Stacho portrétnu tvorbu. Pri portrétovaní Židov použil výraz so zatvorenými očami a rozostreným obrazom tváre. Každý detail navodzuje spomínanie, rozjímanie a tiež vnútorné utrpenie.[3] Portréty Židov predstavujú veľkorysú a sugestívnu poctu utrpeniu, azda najväčšiemu v novodobých dejinách ľudstva. Prázdne plátna z inštalácie v synagóge v Trnave zastupujúce portréty zosnulých obetí komparuje s portrétmi živých.

Svojou výrazovou stránkou a konceptuálnym vnútorným rozmerom sa pokúšajú  Stachove monotýpie preklenúť ako predmet, tak i hranice umeleckej výpovede vo fotografii. Kódujú súčasne rozmer času, jeho plynutia, nemožnosti uchopenia, ale aj večného návratu v novej kvalite. Stacho vytvára špecifický intermediálny druh obrazu balansujúci medzi fotografiou a grafikou a priestorovými médiami. Obohatil tak médium fotografie o akoby  tretí rozmer - rozmer prenosu a transformácie energií.

 

Alena Vrbanová



[1] O výstave s J. Sudkom bol Stacho informovaný až po páde komunistického režimu. Výstava bola v Jana Corkin Gallery v Toronte.

[2] Výstava Združenie 1992 + hostia. UBS Bratislava, kurátorka Alena Vrbanová.

[3] Monumentálne site specific inštalácie v trnavskej (Plátna spomienok a zabúdania, 1997), šamorínskej (Návrat stratených, 1999) a v mikulášskej synagóge (Ekumenická bohoslužba, 2003). Pozri bližšie: Geržová, J. Fotografia v priestore. In  3 eseje (o fotografiách Ľuba Stacha). Bratislava, FO ART 2004, s. 98 – 99, 128 - 137.

 

Realizované vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. 

Zámočnícka 8, 811 03 Bratislava   Opening hours: by appointment   mobil: +421 918 430 102, tel.: +421 2 544 14 346, email: info@rfg.sk, web: www.rfg.sk