|
|
Otis Laubert (1946) „zberateľ a lovec“, tvorca koláží, asambláží, objektov a inštalácií z nájdených predmetov, patrí k najoriginálnejším postavám súčasného slovenského umenia. Dlhé roky (tvorbe sa systematicky venuje po roku 1975) zbieral reálne premety, staré veci, ktoré „nikomu nechýbali“, recykloval ich, kumuloval, kombinoval, spájal do zostáv, na ich základe vytváral diela novej asociatívnej významovosti.
Laubertova tvorba nie je len výsledkom dlhoročnej zberateľskej vášne, skladanie a utváranie subtílnych, minucióznych kolekcií z tých najobyčajnejších nájdených predmetov, nepotrebných a odhodených vecičiek. Je predovšetkým výsledkom pôvodného interpretačného aktu videnia a „stvorenia“, ktorým dokázal posunúť zdanlivo banálne a nepoužiteľné fragmenty reality do sveta umenia, pravdaže, nie bez inšpirácií Duchampovským dadaistickým gestom. Hoci ich akumuloval skôr di plošných – reliéfnych zostáv, často v kazetách (akoby na spôsob albumov, zbierok známok, motýľov a podobne), v jeho tvorbe mali miesto ak !trojrozmerné interpretácie“ asamblážového typu (Bez názvu, zo série Kvety, 1988; Bicykel, 1995; zberateľ, 1996). Smerom k 90. a nultým rokom dostávali čo raz priestorovejšiu podobu, čo súviselo s tým, že jeho tvorba vyšla z undergroundu nielen takpovediac na svetlo, ale aj do múzejných a galerijných inštitúcií (Fluidum, Galéria Knoll, Budapešť; Siločiara, 1992, SNG; Svetlo vecí, Synagóga GJK, Trnava, 1996; Tohoročný barok, GMB, Bratislava, 1998).
|
